Capreolus capreolus
Je jeden z najznámenších druhov jeleňovitých. Ma ľahkú telesnú stavbu. Relatívne krátke telo je na vysokých nohách. Zadné nohy sú podstatné dlhšie ako predné. Rovnú líniu chrbta dosahuje šikmým lomením zadných nôh, prispôsobených skôr na skok ako šprint. Š ľahkosťou vie preskočiť z miesta dvoj- až dva a pol metrové bariéry. Prvky skoku najlepšie vidieť pri unikaní srnčej zveri vo vysokých trávach, alebo obilninách. Pomerne krátka tvárová časť hlavy je klinovitá a zviera až 40-stupňový uhol. Krátky chvost je celkom skrytý v srsti. Veľké, veľmi pohyblivé ušnice presahujú polovicu dĺžky hlavy. Predocnicova žľaza je vyvinutá veľmi slabo a je plytká. Medzi raticami zadných nôh má dobre vyvinuté medziraticové žľazy a na pätách patové žľazy, ktorých otieranie o porasty zabezpečuje krátka srsť zvlnená do chumáča. Srnec má okrem toho dobre vyvinuté aj medzipučnincové a predkožkové pachové žľazy. Letné sfarbenie srsti je žemľovo až hrdzavo červnenkasté, zimné hnedosivé. V zimnom šate má pod hrdlom dve bledšie polmesiacovité škvrny. Zrkadlá sú širšie ako vyššie, jednofarebné a nesiahajú na päty. Aj keď ich srna máva väčšie, nie sú vždy spoľahlivým znakom pohlavia.
V neskorej jeseni, keď má srnec zhodené parožie, sa dá srnec od srny najlepšie rozlíšiť podľa strapca, predĺženej srsti na bruchu pred vyústením penisu, zatiaľ čo srna má v tom čase napadne predĺženú srsť v podobe štetôčky na spodnej časti zrkadlá, zásterku. Krátke parožie srncov s tromi výsadami dorastá do 25 až 35 centimetrov. Parožie zhadzuje v novembri až začiatkom decembra a vytĺka ho koncom marca až v apríli, pri ihličiakoch v priebehu mája až júna. Veľmi vzácne sa môžu vyskytovať náznaky parožia aj pri srnách ako anomália, najčastejšie pri prestarnutých, v podobe zakrpatených guľôčok s priemerom 1 až 2 centimetrov.
Vyskyt: Je to najbežnejší druh. Vie sa veľmi dobre prispôsobiť životu v bezprostrednej blízkosti záhradných štvrtí, v lesoparkoch a podobne. Má dobré rozplodzovacie schopností. Je prispôsobivý prosperujúci druh v rôznych biotopoch, aj keď sa mu najlepšie darí v lesných spoločenstvách. Má však tendenciu prenikania pozdĺž zavlažovacích systémov a korýt riek hlboko do stepi a poľnohospodárskej krajiny. Tento jav prebehol v polovici dvadsiateho storočia. Nevyhýba sa ani močiarom s tŕstím a okraje väčších plôch tŕstia ho dokonca priťahujú. Lepšie ako v ihličnatých lesoch sa mu darí v listnatých opadavých a zmiešaných lesoch s pestrejším druhovým zložením rastlinného krytu. V lesoch sa najradšej pridržiava okrajových pásiem ekologického pnutia a orientovať sa bez toho, že by si poškodil celistvý zapoj zimnej srsti. Napriek svojej subtílnej telesnej stavbe veľmi dobre znáša aj prechodné obdobia s vyššími zrážkami snehu. Bežné vystupuje do nadmorských výšok 1000 až 1500m.
Potrava: Pri pastve robí na pozorovateľa dojem, že je prieberčivý a nemá v nej žiadny systém. V skutočnosti je to preto, lebo viac ako druh rastliny určuje jej výber čas a stupeň rušenia. Zdanlivo chaotický systém pastvy je dôsledok prísne zákonitého vyhľadávania rastlín vo veľmi rýchlo sa meniacich a navzájom sa prekrývajúcich intervaloch rašenia jednotlivých druhov rastlín. Dôležitý je aj vzájomný pomer tráv a dvojklíčkových rastlín. Ž nicj majú v jeho potrave význam krátko rastúce rastliny s rýchlym odmumieraním nadzemných častí, medzi ktorej patria viaceré hľuznaté a cibuľkové druhý. Aj keď majú v zložení potravy iba sezónny charakter sú v nej dôležité, pretože sa objavujú spravidla hneď po zídení snehu. Zjari a v lete prevládajú v jeho potrave častejšie svieže listy, najjemnejšie rašiace výhonky bohaté na koloidy, v jeseni a zime tenké výhonky krov s pukmi a listy ostružiny, z ktorých má vysoké percento nachádza dlho v zmrazenom sviežom stave aj v zime, najmä pod prevismi ostružín, zapadnutých čiapkami snehu. Srnčia zver sa preto často viac ako krmelcov zdržiava poblíž ostružín. Je odolný viacerým rastlinným jedom alkaloidom. Na rozdiel od jelenej zveri na drevinách neolupuje kôru. Požiera okolo 250 druhov rastlín. Z drevín má najväčší význam osika, vŕba, jarabina, lipa, dub, javor a mukyňa. V zime za určitých okolností požiera ako náhradnú potravu aj výhonky ihličnanov. Ich podiel v potrave sa v takomto prípade zvyšuje v druhej polovici zimy, najmä pri vysokých zrážkach snehu. Väčší podiel ako huby majú v potrave lišajníky, ktoré sú pre ňu dostupné na kôre stromov aj za snežných dni. Na jeseň zbiera zver opadané plané hrušky, jablká a iné plody. Bukvice a žaluď vyhrabáva zo snehu z hĺbok 10-15 centimetrov. V úrodných rokoch pri dostatku bukvíc môžu tvoriť v jeho potrave až okolo 30 percent. V neskorej zime vyhrabáva spod snehu aj lístie jaseňa. S obľubou vyhľadáva solníky. Aj keď sa nekaluží, kalužiská mu slúžia na hrebeňoch hôr ako dôležité napájadla..
Teritorium: Hranice teritórií srncov sú v ruji nestále. Najmenšie ich majú v zime a počas snehových zrážok nad 50cm. Pri tvorení zľadovatelého snehu, firnu, nemusia teritória zvierat presahovať 1 až 2 ha a niekedy dosahujú iba 0.3ha. V takýchto teritóriách prežíva zver pomerne úspešne aj na náhradnej potrave v menších skupinkách niekoľko týždňov. Zimné teritória početných čried poľných populácii sú podstatné väčšie a dosahujú okolo 100 až 600 a niekedy aj viac hektárov. Najväčšiu rozlohu teritória majú zvieratá v letných mesiacoch. Intenzita ochrany teritória nie je pri všetkých jedincoch tej istej populácie rovnaká. Sú im však verne a pokiaľ ich opúšťajú, vzďaľujú sa z nich spravidla iba do vzdialenosti 1 kilometra. Deje sa tak najčastejšie vtedy, keď je zver v teritóriu vyrušená alebo vyhľadáva neutrálne zóny okolo napájadiel a slanísk. Teritórium si srnčia zver značkuje priebežne pri chôdzi na pôde a výlučkami medziraticových pachových žliaz zadných nôh a vo vyšších porastoch vo výške päty do 40 centimetrov otieraním výlučkov patových žliaz. Samce si teritórium značkujú intenzívnejšie koncom jari a v lete hrabaniskami.
Aktivita: je najaktívnejší z večera a z rána, ale s prestávkami je aktívny aj v noci. Cez deň vyhľadáva na oddych najradšej zákutia vo vysokých porastoch tráv a húštin. V lete je občas aktívny aj cez deň, najmä v zamračených dňoch alebo za mrholenia. V zime strieda oddych s aktivitou počas celého dňa. V meteliciach, za výdatného dažďa a počas víchric zver nie je aktívna, vyhľadáva zátišia a stojí v snehu. Vzhľadom na malú plochu ratíc s veľkým hruzenim pri snehových zrážkach 30 až 40 centimetrov má problémy s pohybom a aktivita je minimálna. Vo veľkej miere ju ovplyvňuje aj vyrušovanie človekom a nálety parazitického, krv cicajucého hmyzu.
Etológia: Väčšinu časť roka žije jednotlivo, oddelene s výnimkou vodiacich sŕn, sprevádzaných srnčatami až do jesene. V čase ruje sa medzi srnou a ešte malými dvojmesačnými srnčatami na krátky čas oslabia vzájomné kontakty. Nikdy sa však celkom neprerušia, ale rýchlo sa obnovia hneď po oplodnení srny. Pri svojej subtílnosti je sŕňa pri ochrane srnčiat v čase ich najväčšej zraniteľnosti vybavená účinnou taktikou obrany. Ak sa počas pastvy s ešte škvrnitými srnčatami k nim priblíži líška do vzdialenosti 8 metrov, zaútočí na ňu srna bok po boku v tesne zomknutej formácii spolu so srnčatami. Aj pri opätovnom zahnaní líšky zvieratá pokojne pokračujú v započatej pastve. V septembri až októbri sa začína zoskupovať podľa okolností do väčších alebo menších čried. Obvykle 5- až 50- á viackusové čriedy. Poľné populácie srnčej zveri vytvárajú zákonite podstatne väčšie zimné čriedy ako populácie lesné.
Ruja: Pre srnčiu zver je typická organická polygamia, pri ktorej sa srnec parí počas ruje postupne s niekoľkými srnami. Tento typ polygamie si vynútila okolnosť, že srna vstupuje do ruje v čase odchovu 2. až 3. mesačných mláďat závislých od srny, takže sa nemôže pri srncovi dlho zdržiavať. V čase ovulácie srna uľahčuje hľadajúcemu srncovi stretnutie zvýšenou aktivitou a hlasovými prejavmi pripomínajúcimi pískanie detí na liste trávy. Rujná sŕňa dáva srncovi na vedomie svoju prítomnosť aj svojimi stopami. Pri chôdzi viac rozťahuje ratice, súvisí to s mimovoľným značkovaním svojich stôp pachovými medziraticovými žľazami pri chôdzi. Epigamické prejavy spočívajú v tom, že srnec pred párením naháňa srnu v pravidelných kruhoch. Na rujovisku tak zanechávajú zvieratá vydupané pravidelne kruhy často okolo stromu, pňa, balvanu, ale aj na voľnom priestranstve. Medzi agresívne naladenými srncami dochádza niekedy pred súbojom k demonštratívnemu správaniu, že ktorého sa približujú čelné proti sebe s tým, že niekedy jeden zo šokov opustí priestor útekom ešte pred súbojom. Ruja prebieha v júli až auguste. Rujné samce cítiť iba slabým prkom. Po krátkej rujnosti stráca sŕňa záujem o srnca, vracia sa k mláďatám a začína sa im opäť naplno venovať.
Mláďatá sú nidifugne, no ródiá sa slabé, škvrnité a približne týždeň po narodení ostávajú na mieste pôrodu utajené v tráve alebo iných porastoch. Pokiaľ sú dve alebo tri, ležia v malom okruhu poblíž seba, spravidla však nie spolu. Škvrnitosť srnčiat po narodení nie je spočiatku až tak kontrastná. Najvýraznejšia je v júni až začiatkom nula. V auguste výmenou srsti škvrnitosť postupne zaniká. Srnčatá vážia 2 až 3 kilogramy. Ródiá sa s úplným mliečnym chrupom.
Medzidruhové vzťahy: V týchto vzťahoch je najvýznamejším potravinovým konkurentom srnca lesného jelenia zver, ktorá ho vytláča do okrajových pásiem lesa, predhorí a bezlesných pahorkatín. Negatívny vplyv na stavy srnčej zveri môže mať za určitých okolností aj diviačia zver, narúšajúca jej rytmus nočnej aktivity. Toto narúšanie sa dá v noci sledovať podľa počtu a poradia békajúcich srncov. Niektoré diviaky sa dokonca v bažanticiach špecializujú popri plienení drobnej poľovnej zveri aj na lov srnčiat. Možný predačný tlak líšky, kuny, orla a výra je možný, ale nie zásadný. Predačný tlak vlka na srnčiu zver je nižší ako u jeleňa a diviaka.