Dezorientácia v snehu: Ako som sa pri fotení vydry takmer stratil
Keď dnes husto sneží, napadlo mi podeliť sa o jednu silnú skúsenosť zo zimy 2014, ktorá mi dodnes utkvela v pamäti. Je to jeden z tých zážitkov, ktoré sa vám vrátia zakaždým, keď sa ocitnete v snehu, hmle alebo v nulovej viditeľnosti.
Strata orientácie v prírode: kedy sa človek naozaj stratí?
Asi nikto nechce pri fotení prírody zablúdiť alebo stratiť orientáciu. Aby sa to stalo, musia vzniknúť špecifické podmienky. Človek sa zvyčajne nestratí, keď ide z bodu A do bodu B a cestou si pamätá orientačné body, podľa ktorých sa vie vrátiť.
Problém nastáva vtedy, keď sa pri návrate prostredie zmení – zmiznú orientačné body, viditeľnosť sa zníži alebo sa objaví úsek, ktorý tam „akoby predtým nebol“. Predstavte si, že prejdete pár kilometrov krížom-krážom, potom vám niekto na čas zaviaže oči a vy pokračujete ďalej. Keď sa neskôr vraciate, narazíte na úsek, ktorý je pre vás úplne cudzí – hoci ste tadiaľ už šli.
V noci sa človek stratí najrýchlejšie, lebo chýbajú orientačné body úplne. Mne sa však niečo podobné stalo cez deň – v hustej chumelici.
Fotografie vydry riečnej v zime
V zime 2014 som sa vybral fotiť vydru riečnu. Bol to môj každoročný zimný trip – dobrá lokalita, množstvo pobytových znakov a rieka, ktorá sa kľukatila krajinou. Čakal som na čerstvý sneh, aby sa dali stopy lepšie čítať.
Počasie bolo drsné – snehové víchrice, striedanie nulovej viditeľnosti a krátkych pokojnejších okien. Práve to mi prišlo ideálne na fotenie. Sadol som na autobus, dorazil na miesto a pomaly som sa pohyboval proti prúdu rieky, ktorá sa neustále stáčala a lomila.
Keď začalo snežiť hustejšie, bol som spokojný. Netušil som však, že viditeľnosť sa bude zhoršovať až do bodu, kde prestanem rozoznávať okolie.
Whiteout efekt a úkryt v teréne
Foťák som mal celý čas zasypaný snehom. Keďže sa chumelica stupňovala, rozhodol som sa na chvíľu ukryť. Nachádzal som sa na veľkej otvorenej pláni – aspoň som si to myslel. Okrem rieky som nevidel nič.
Náhodne som sa vybral do priestoru a hľadal porast, kde by som sa mohol schovať. Podarilo sa mi to a asi pol hodiny som tam učupený čakal. Keď sneženie mierne povolilo, vydal som sa späť k rieke. Lenže počasie ma oklamalo – husté sneženie sa vrátilo.
Vtedy som si povedal, že je čas otočiť sa domov. Aj keby bola vydra pár metrov predo mnou, v tých podmienkach by som ju nevidel.
Keď rieka zmení smer
Rozhodol som sa nepokračovať po prúde, ale ísť proti prúdu, kde mal byť mostík. Chcel som sa vrátiť po druhom brehu. Zabudol som však na jednu vec.
Pred sebou som v chumelici zbadal asi 30-metrový pás krovín, ktorý som obišiel. Keď som sa znovu dostal k rieke, nastal šok – rieka tiekla opačným smerom.
Predstavte si to: idete proti prúdu rieky, obídete prekážku a za ňou voda tečie presne naopak. Viditeľnosť bola sotva dva metre, všade bielo, vietor a padajúci sneh.
Zostal som tam stáť úplne zaskočený. Nevedel som, či sa mi sníva, či som sa otočil, alebo či som sa úplne stratil. Prišla panika a s ňou neistota.
Boj s dezorientáciou v snehu
Potreboval som si čo najskôr overiť realitu – inak by som zmeškal posledný spoj a blížila sa tma. Predral som sa späť, aby som si znova skontroloval smer prúdu. Musel som to urobiť niekoľkokrát, lebo stopy okamžite zavieval sneh a neexistoval jediný orientačný bod.
Všetko splývalo – zem, obzor aj nebo. Jediné, čo ma navigovalo, bol zvuk tečúcej vody. Vedel som, že sneženie raz prestane, ale času bolo málo.
Prírodný „hack“, ktorý ma oklamal
Keď som po dlhom blúdení nenašiel most, rozhodol som sa vrátiť na miesto, kde sa rieka „otočila“. A tam sa všetko vysvetlilo.
Za kríkmi sa rieka stáčala a zároveň sa do nej vlieval potok. Jeho rameno tieklo opačným smerom, no kvôli porastu a chumelici som to nemohol vidieť. Narazil som naň a môj mozog to vyhodnotil ako zmenu smeru rieky.
Mostík bol schovaný v poraste. Keď som ho konečne našiel, všetko do seba zapadlo. Prešiel som na druhý breh a nakoniec sa premoknutý, ale v poriadku dostal domov.
takto som sa nechal nachytať
Ponaučenie na záver
Bola to silná a poučná skúsenosť. Kombinácia nulovej viditeľnosti a neprehľadného terénu dokáže zmiasť aj človeka, ktorý sa v prírode bežne nestráca. Niekedy je dobré si takýto stav okúsiť – aspoň na chvíľu – aby sme pochopili, aká krehká vie byť orientácia v prírode.