užovka stromová
Charakteristické znaky
Veľká štíhla užovka, dosahujúce celkovej dĺžky tela až 2000 mm. Chvost je stredne dlhý a zaberá cca 17-28 olo dĺžky tela. Typická je výrazná pozdĺžna obojstranná ventrolaterální hrana, tiahnuce sa po stranách brucha. Hlava je zvrchu dlho eliptická, oko má okrúhlou zrenicu. Pred okom leží jeden preokulární štítok a za okom dva (výnimočne jeden) postokulární štítky. Supralabiálních štítkov je spravidla 8 (vzácnejšie 7 alebo 9). Dorzálnej šupiny sú uprostred tela usporiadané v 21 až 23 pozdĺžnych radoch, sú hladké a nesú dve apikálnej jamky (u niektorých vzrastlých jedincov sú uprostred chrbta v druhej polovici tela dorzálnej šupiny slabo kýlnaté). Počet ventrálnych šupín kolíše u našich populácií v rozsahu 213-231, počet párov subkaudálních šupín v rozsahu 63-83. Análny šupina je rozdelená, vzácnejšie celistvá. Sfarbenie tela dospelých jedincov je zvrchu hnedé, žltohnedé až šedohnedej alebo olivovo zelenohnedé. Charakteristické sú biele okraje niektorých dorzálnej šupín. Brušný strana je jednofarebne maslovo žltá, žltobiela až krémová. Juvenilná a subadultní jedinci majú pod okom charakteristický tmavý priečny prúžok zasahujúcu aj na spodnú čeľusť, tmavú pozdĺžnou škvrnu za okom a dve výrazné žlté škvrny za hlavou. MALI však nie je príliš častý. U populácie v Poohří boli zaznamenané nerozdelené subkaudální šupiny v počte 1-6 u 4,5% jedincov (n = 177) a neupierajúc šupiny vmedzerenej medzi dve štandardné podocasní šupiny u 1,7% jedincov (n 177).
Sfarbenie
Chrbtová strana jedincov z bývalého Československa je olivová, olivovo šedá, hnedá až medená, zriedkavo šedožltá až krémovo žltá. Telo pritom väčšinou nie je sfarbený jednotné, ale chvostovým smerom prechádza do tmavšieho odtieňa. Za hlavou sa nachádzajú dve žlté škvrny, ktorých veľkosť a výraznosť je individuálne značne premenlivá. Takmer vždy sú dobre zreteľné u mladších jedincov, v priebehu dospievania sa zvyčajne stávajú mene výraznými a často postupne zanikajú. Niektoré dorzálnej šupiny majú Gile okraje. Často tak na tele vzniká nepravidelný viac či menej zreteľný svetlý sieťovitá vzor, ktorý vyniká najmä pri napnutej koži tela zbytnělého po zjedení potravy. Vo vzorke 324 dospelých jedincov z populácie bola zaznamenaná pomerne nízka variabilita vo sfarbení. Chrbtová strana dospelých jedincov z tejto populácie nadobúdala rôznych odtieňov hnedej farby a veľmi zriedkavo mala aj olivovo zelený nádych. Často sa vyskytoval náznak pozdĺžnych tmavších pruhov. Sfarbenie brušné strany vykazovalo vždy rôzne odtiene žltej farby, najčastejšie bolo brucho maslovo žltej. Prítomnosť tmavých škvŕn na ventrálnej strane dospelých hadov v Poohří zaznamenaná nikdy nebola. Žltkastá farba ventrálnej strany obvykle zasahuje aj na prvé dva rady dorzálnej šupín. V oblasti tesne nad kloakou naopak hnedá farba bokov zostupuje aj na vonkajšie okraje ventrálnych šupín. V jednom pozorovanom prípade presahovala žltá farba brušné strany na chrbtovej šupiny tak výrazne, že prvé dve ich rady boli po celej dĺžke tela úplne žltej. Žltá farba na dorzálnej šupinách bola pritom zreteľná až do ich šiestej pozdĺžnej radu. Sfarbenie bokov užovky stromovej ale vykazuje zjavnú mezipopulační variabilitu, pretože Naríklad u jedincov pozorovaných okolí nemeckého Burghausenskému zasahovala naopak tmavá farba bokov veľmi významne aj na ventrálnej a subkaudální šupiny. Koniec chvosta pritom nadobúdal viac hnedého sfarbenia. Intenzitu sfarbenie užovky stromovej významne ovplyvňuje tiež proces vyzliekanie kože. Šupiny čerstvo vyzlečených hadov sú kovovo lesklé, chrbtová strana nadobúda svetlejšieho odtieňa a brucho je jasne žltej. Všetky vzory a škvrny sú výrazné. Naopak tesne pred vyzliekaním je koža na chrbtovej strane matná a takmer čierna bez akéhokoľvek vzorovanie. Brušný strana nadobúda farby slonovej kosti. Sfarbenie novonarodených mláďat sa od sfarbenie sa dospelého výrazne líši. Na svetlo hnedom podklade chrbta sú rozmiestnené kontrastné tmavé škvrny. V tylový oblasti sa nachádza hnedá až čierna nepravidelná škvrna podkovovitého tvaru, za ktorú nasledujú štyri viac či menej pravidelné radu alternujúcich menších škvŕn splývajúcich postupne vo štyri tmavšie pozdĺžne prúžky. Na bokoch zasahujú tmavé škvrny až na okraje ventrálnych šupín. Brušný strana je v prednej časti tela žltá až šedožltá. Smerom k chvostu postupnej tmavne, takže zadné dve tretiny brucha a spodná strana chvosta sú žltošedej až sivé. U niektorých jedincov sa na hrdle a v prednej časti brucha objavujú drobné tmavé nepravidelné škvrnky. Výrazným znakom mladých jedincov sú dve jasne žltej škvrny za hlavou. Tie sú zozadu ohraničené už spomínanú tylový podkovovitou škvrnou. Supralabiální štítky sú žlté s výnimkou úzkeho priečneho tmavého prúžku tiahnuceho sa od spodného okraja oka k inframaxilárním štítkom. Ten zvyčajne prechádza medzi 4. a 5. supralabiálním štítkom a pokračuje na styku 4. a 5. sublabiálního štítku. U 23,2% subadultních jedincov (n = 69) z populácia bola zaznamenaná odchýlka, kedy bol prúžok na dolnom okraji papuľky posunutý o jeden sublabiální štítok dopredu (medzi 3. a 4. sublabiální štítok), a došlo tak k jeho rozpadu na dva nezávislé prúžky. Medzi ďalšie elementy juvenilného sfarbenie patrí výrazná tmavá škvrna tiahnuca sa od zadného okraja oka smerom ku kútiku papule, kde zasahuje až na poslednú supralabiální štítok. Na ventrálnej strane hlavy ležia dve pretiahnuté tmavé škvrny smerujúce od posledného sublabiálního štítku dopredu smerom k sebe. V priebehu dospievania sa sfarbenie postupne mení. V roku po prvom zimovania sú ešte všetky popísané znaky mláďat prítomné. V roku, ktorý nasleduje po druhom zimovania, sa pozvoľna stráca tmavá podkovovitá škvrna v tylový oblasti, ktorá hnedne a splýva s farbou chrbta. Rovnako tak miznú tmavé škvrny po tele. Sú síce stále viditeľné, ale nie sú už tak kontrastný. V sezónach po treťom a štvrtom zimovania je vzor na chrbte stále menej kontrastný a prechádza do hnedého odtieňa. Narozdiel od dospelých jedincov sú ale viac zreteľné biele či nažltlé okraje dorzálnej šupín, ktoré na tele vytvárajú jemne sieťkované vzor. Ventrálnej strana nadobúda intenzívnejšieho žltého odtieňa a tmavé škvrny v oblasti hlavy postupne blednú a zmenšujú sa. Tmavý prúžok pod okom a škvrna tiahnuci sa od oka ku kútiku papule však zostávajú viditeľné až do celkovej veľkosti tela okolo 900 mm. Od vyššie uvedeného bežného typu sfarbenie bola v rámci areálu rozšírenia užovky stromovej popísaná celá rada odchýlok označovaných skôr ako variety. K najnápadnejším patrí aberácie Leprosy, kde výrazne vyvinuté biele okraje šupín vytvárajú sieťovitá vzor alebo splývajú v pozdĺžnej línie. Hojnejšie býva nachádzanie aberácie subgrisea, ktorá je zvrchu čiernosivá až čierna, naspodku tmavošedá, pričom farba ventrolaterálních hrán zostáva svetlejšie. Takto sfarbenie jedinci sa často vyskytujú v severnom Maďarsku, na ostrove Krk v Chorvátsku a V Bulharsku. Jedinci, u ktorých naopak prevažuje žlté sfarbenie, môžu byť označovaní ako aberácie flavescens. V celom areáli rozšírenia sa objavujú s rozdielnou frekvenciou jedincami nesúci rôzne zreteľné pozdĺžne svetlé a tmavé pruhy. Odchýlka so štyrmi pozdĺžnymi tmavými pruhmi býva označovaná ako aberácie romana, lebo pripomína sfarbenie dnes samostatného druhu Zamenis lineatus (čiže skoršieho poddruhu Elaphe longissima romana). V porovnaní s týmto druhom sú tmavé pruhy ab. romana obvykle širší a siahajú cez 3-4 dorzálnej šupiny (pruhy Z. lineatus z južného Talianska zvyčajne zahŕňajú len dve dorzálnej šupiny). Takto pruhované jedinca zaznamenal na slovenskom LÁc.VOGEL (1952, 1968) dospel k záveru, že kým u užoviek stromových z juhozápadnej časti areálu (zahŕňal medzi ne dnešnej Z. lineatus) je zrejmá náchylnosť k pruhovanie, u hadov z juhovýchodnej Európy je vyššia náchylnosť k melanismu. Priberanie melanismu smerom na východ zistili takisto Ščerbák et ŠČERBAN ‚(1980). Niekedy sa však tri spomínané aberácie (Leprosy, subgrisea a romana) môžu vyskytovať aj syntopicky, ako je tomu v Dolnom Rakúsku či na slovenskom (Lac 1970b).
Biotop
Užovka stromová vyžaduje teplé a mierne vlhkú klímu a netoleruje príliš suché biotopy. V rámci celého areálu svojho rozšírenia obýva užovka stromová širokú škálu rôznych biotopov. Preferuje mierne vlhká a slnečné stanovištia s krovinnom vegetáciou, vyhľadáva aj teplejšie lokality v údolí riek, južné výhrevné svahy krasových kopcov, zahloubených údolia pod. Je veľmi často viazaná na blízkosť ľudských sídiel a dokonca aj synantropných prostredia.
V strednej Európe dáva užovka stromová prednosť krajine s maloplošným spôsobom hospodárenia a pestrú mozaikou rôznych biotopov charakterizovaných prítomnosťou krovín, remíz, pastvín, snos kamenia, kamenných múrikov a terás. Hranice rozšírenie druhu je tu limitovaná klimatickými podmienkami a morfológiou terénu. Izolované reliktné populácie sa udržali na miestach, kde sa s ohľadom na príhodnú Aj geomorfológiu krajiny zachovali najpriaznivejšie mikroklimatické podmienky. Spravidla sa jedná o údolie väčších riek s členitým terénom a chránenými výhrevnými južnými svahmi (tzv. Riečna ekofenomén, bližšie pozri biotop jašterice zelenej). Dominujú u nás v oblasti výskytu užovky stromovej predovšetkým suché trávniky, vysoké a nízke mezofilné a xerofilní kroviny a teplomilné dúbravy. Viac ako u iných druhov plazov však výskyt užovky stromovej u nás závisí na vhodných mikrobiotop. Na našich lokalitách tak tento had obsadzuje predovšetkým okraje lesov, krovinaté a trávnaté stráne, pasienky, medze, lúky, suchá až mierne vlhká ruderálne stanovište (napr. Cestné a železničné násypy a kameňolomy), okolie hospodárskych stavieb a pod. Nápadná je preferencie kamenných múrikov vrstvených na sucho, kde dochádza ik vyššej koncentrácii jedincov.
Typický je výskyt v blízkosti suťových polí (kamenných morí). Na prudkých svahoch sú zachované suťové lesy, ktoré majú rozvoľnenie charakter a ich hospodárske využitie je krajne ťažké až nemožné. Druhotne si užovky vytvorili veľmi silnú väzbu na prítomnosť človeka a jeho hospodárenie. Veľmi často sa vyskytujú blízko alebo aj vnútri ľudských osídiel, v kupkách slamy či sena na záhradách, v Dřevnice, hromadách zloženého dreva, kompostoch a nezriedka aj na skládkach a smetiskách. Užovky často vyhľadávajú rôzne múriky, zrúcaniny starých stavieb aj udržiavané budovy obývané domácimi zvieratami a dokonca aj ľuďmi. Môžu tak byť v obývaných domoch nájdené aj na kurióznych miestach (napr. Pod kobercom, na skrini, v zásuvke stola, vo splachovacej nádržke záchodu a dokonca pod perinami v posteli).
Hady sa často ukrývajú v starých stodolách, Senice, chlievoch, v okolí hnojísk či pod materiálom rozpadajúcich sa budov. Ďalej bol značný počet exemplárov odchytený v obytných domoch, chatách a ich bezprostrednom okolí. Tu je užovka stromová viazaná na podkrovné priestory, kôlne, garáže, hromady skladaného dreva a pilín, záhradné komposty a múriky. Mnoho jedincov bolo nájdené v okolí ciest, železníc a ciest, ktoré je pre užovky atraktívnym prostredím najmä kvôli spevňujúcim kamenným zídkám. Medzi ostatné zistené biotopy užovky stromovej patrili opustené domy a ich ruiny, skládky dreva po lesnej ťažbe, skládky inertného odpadu a pod. Nálezy vo voľnej krajine či v lese boli ojedinelé, v lesnom poraste bol odchytený iba jediný, evidentne migrujúci had. Je teda zrejmé, že populácia užovky stromovej je dnes silne viazaná na antropogénne biotopy.
Užovka stromová obýva čiastočne osídlenou a obhospodarovanej krajinu, v ktorej sa nachádzajú dediny, hospodárske budovy, samoty, opustená alebo často len rekreačne využívaná stavení a iné objekty. Ide o členité územie s prítomnosťou lúk s roztrúsenými duby, remíz, ovocných sadov a pod. V porovnaní s Poohřím a Podyjím tu ale chýba riečne údolia, na ktoré by bola populácia užoviek centrálne viazaná. Užovka stromová sa vyskytuje ako v okolí ľudských sídiel, tak i rozptýlene v prírodných biotopoch. Prevažná časť nálezov pochádza z miest lesostepného charakteru (lesné lemy, okraje pastvín, spustnutej ovocné sady a pod.). Významný počet nálezov potom pochádza z lesných porastov, kde sa užovky zdržujú na rôznych rozvolněných miestach (okraje lesných ciest, lesné rúbanisko a pod.) Výskyt bol zaznamenaný aj priamo v lesných porastoch.
Užovky osídľujú ako prirodzené členité biotopy (napr. Stráne, Šútovo pole, nahromadené kamene a skaly), tak biotopy vytvorené človekom (historické stavby a objekty, terasy, múriky, ruiny stavieb, okraje záhrad, obhospodarovanej vinice a pod.). Množstvo múrikov ponúka hadom širokú škálu úkrytov, mladé jašterice zelenej potravné základňu mláďatám. V lesných porastoch boli zistené migrácie urastených užoviek a na lesných cestách a cestičkách bola pomerne často nachádzané mlád’ata.
Analýza obsadzovaných biotopov ukázala, že približne 70% pozorovaní tu pripadalo na lúky a pasienky alebo lesy (najmä listnaté), kde boli preferované lesné okraje, čistiny a rôzne krovinatá stanoviská. Kammel (1999) vyhodnotil orientáciu u 61 lokalít a nálezísk užovky stromovej a zistil, že 42,6% z nich malo expozíciu juhovýchodnej až juhozápadnej, 29,5% sa nachádzalo na rovine, 13,1% vykazovalo západnej expozícii a 6,6% bolo orientované na východ. S najnižšou frekvenciou boli osídlené lokality s expozíciou severovýchodné (6,6%) či severozápadnej (1,6%). Čisto severnej expozícii nemalo žiadne stanovište. Avšak svahom so severnou, severozápadnej a severovýchodnej expozíciou ako aj vlhkým inverzným údolím sa užovka stromová úplne nevyhýba. V riedko osídlených krajinách sa vyskytuje aj vo vlhkých tienistých lesoch bez podrastu (v tzv. Nahých bučinách). Tu potom využíva na opaľovanie predovšetkým koruny stromov. Na dôležitú úlohu starých stromov s vyhnívajíchni dutinami (vhodnými miestami pre inkubáciu vajec) pre výskyt užovky stromovej v miernom európskom klímy upozornil už VOGEL (1952, 1968).
O zimoviská užovky stromovej veľa informácií k dispozícii nie je. Užovky môžu zimovať v dutinách stromov, v skalných štrbinách, starých pivničných priestoroch, hromadách pilín atď. Na základe skorých jarných alebo naopak jesenných (októbrových) pozorovanie bolo nájdených niekoľko potenciálnych zimovísk v kamenných múrikoch, starých budovách či suťových poliach.
Potrava
Užovka stromová loví korisť na zemskom povrchu, v norách hlodavcov i vo vetvách stromov. Obeť ovinie slučkami tela a udusí, v prípade menšej koristi potom pristupuje rovno k prehĺtaní bez predchádzajúceho škrtenia. Potravné spektrum užovky stromovej je veľmi široké, pričom skladba potravy je poplatná jej aktuálnej ponuke na lokalite. Druh sa tak správa značné euryfágně. Hlavná časť potravy odrastených užoviek tvoria drobné cicavce (hlodavce a hmyzožravci), zastúpená je ale i rad druhov vtákov, predovšetkým spevavcov (ich mláďatá a vajcia). Príležitostne sú požieranie aj krtkovia, netopiere, mladé veveričky a lasica. V zriedkavých prípadoch aj obojživelníky (skokani, mloky) a plazy (jašterice, Slepúch, užovky). V potrave mláďat užovky stromovej však plazy (predovšetkým jašterice) zaujímajú významný podiel.
Vyšetrením obsahu 140 žalúdkov užoviek sa zistilo, že najviac boli zastúpení drobné cicavce (hlodavce 59%, hmyzožravci 12%, Neidentifikováno 19%), menej vtáky (9%) a ojedinele plazy (1%, jašterica múrová, Podarcis muralis). O tom, že sa tento druh nevyhýba zdechlinám, svedčí prípad, ktorý popisuje LAC (1970b), kedy v žalúdku pitvaného samca našiel hraboša poľného (Microtus arvalis) „polepeného larvami múch“. Užovka stromová je schopná uloviť aj potravu značnej veľkosti. Pizzuto et CATTANEO (2006) popisujú prípad, keď samec dlhý asi 1300 mm zjedol potkana (Rattus sp.) vážiaceho 200 g. Mlád’ata drobných cicavcov a vtákov sú požieranie spravidla hromadné. Podľa vlastného pozorovania mal subadultní jedinec s celkovou dĺžkou 533 mm v tráviacom trakte štyri juvenilná hraboša rodu Microtus o približnej dĺžke tela 46 mm.
Správanie
Sezónne aktivita užovky stromovej je závislá na zemepisnej šírke a prevládajúcich klimatických a poveternostných podmienkach. Začína zvyčajne koncern apríla alebo začiatkom mája a trvá do začiatku októbra až novembra.
U našej populácie boli prví jedinci pozorovaní spravidla od polovice apríla. Najskoršie nález pochádzal zo 4. 4. 2009. Koniec aktivity dospelých jedincov pripadal na prvú polovicu októbra. Posledný aktívny jedinec bol zaznamenaný 10. 10. 2005. Aktivita tohoročních mlád’at je o niečo dlhšia. Pozorovala ešte na prelome októbra a novembra. Priebeh sezónne aktivity užoviek pritom výrazne kolísal v závislosti od počasia v konkrétnom roku. V rokoch 2002-2010 boli pozorovaní prvý na povrchu aktívne jedinci v poslednej dekáde marca a v priebehu apríla. Približne od augusta začala aktivita hadov klesať a posledný dospelých užovky boli zaznamenané od polovice septembra do konca októbra. Mláďatá sa mimo zimovisko zdržiavala zvyčajne až do prvej a druhej dekády novembra. Užovka stromová je aktívna predovšetkým počas dňa. Avšak v horúcich letných dňoch ju možno zastihnúť aj za súmraku. Chcela sa slnia, najmä po dlhšej perióde nepriaznivého počasia. Preferuje bezvetrie, protrhanou oblačnosť a vysokú vlhkosť vzduchu. Telesná teplota hadov sa pohybovala v rozsahu 9,6-33,2 ° C (x = 24,1 ° C). Najviac aktívnych užoviek pozoroval v marci až júni medzi 13.-14. hod., v júli a auguste medzi 11.-12. hod. a v septembri a októbri medzi 10.-11. hod. Podľa vlastných pozorovaní boli užovky stromovej najaktívnejšie v dňoch, kedy teplota vzduchu v tieni kolísala v rozsahu 16-25 ° C, pri teplotách nad 27 ° C vyhľadávali úkryty. Na povrchu boli zaznamenané medzi 8.00 a 21.00 hod. Je zrejmé, že aktivita užovky stromovej sa v rámci sezóny líšia. Po väčšiu časť sezóny je priebeh denné aktivity dvojvrcholový, pričom maxima aktivity sa nachádzajú v dopoludňajších či naopak popoludňajších hodinách. V októbri, v období tesne pred dlhodobého spánku, priebeh denné aktivity jednovrcholový s maximom v najteplejších poludňajších hodinách. Aktivita je však ovplyvňovaná skôr počasím než dennou dobou. MIKÁTOVÁ et VLAMN (2012) zaznamenali v rokoch 2001-2011 najviac aktívnych užoviek v máji. Kým počet nacházených adultný jedincov v ďalších mesiacoch klesal, v prípade juvenilných a subadultních jedincov trval tento pokles len do júla a v auguste až septembri bol ich počet na povrchu zase vyššia.
Užovka stromová sa najradšej vyhrieva čiastočne skrytá vo vegetácii či v úkryte (napr. V múriku). Počas výskumu populácie v rokoch 2005-2007 bolo 30% užoviek stromových nájdených počas slnenia vo vegetácii, 58% jedincov bolo nájdené v úkrytoch, 5 9’6 exemplárov sa slnili skryté v múrikoch, pričom slnečnej expozícii bola vystavená iba časť tela, a 3% jedincov sa pozorovala v aktívnom pohybe. Zvyšná nepatrná časť jedincov bola zastihnutá na vlhkých tienistých miestach či pri zatiahnutej oblohe. Samce boli pri slnení pozorovaní častejšie (38,8% všetkých samcov) ako samice (28,39,6 všetkých samíc). Obe pohlavia sa najčastejšie vystavujú slnečnému žiareniu v máji a v júni, teda v dobe najväčšej aktivity. Samice potom aj v júli v súvislosti s graviditou a kladením vajec. V úkrytoch bolo nájdené 45,3% všetkých samcov a 61,2% samíc. V prípade mláďat a nedospelých jedincov bolo 97,5% jedincov nájdených v úkrytoch, čo súvisí so skrytějším spôsobom života týchto vekových kategórií. V susednom Rakúsku zaznamenal Kammel (2008) v úkrytoch 24,4% pozorovaných samcov, 37,9% samíc a 85,7% mláďat.
Užovka stromová sa zdržiava na pomerne malom území a používa rovnaký úkryt aj po niekoľko rokov. K výraznému zvýšeniu pohybovej aktivity dochádza v období reprodukcie (Rehák 1989, 1992d). NAULLEAU (1989) zistil vo Francúzsku priemernú veľkosť domovského okrsku u samcov 1,3 ha (n = 11} a u samíc 0,8 ha (n = 4).
Z celkového počtu 432 užoviek stromových v rokoch 2005-2007 bolo spätne zachytilo 146 (33,8%) jedincov. Ich vzdialenosť od miesta prvého nálezu bola nasledovná: 0-20 56,2%, 21-100 m 15,8%, 101-300 m 19,9%, 301-500m 5,5%, viac ako 500m 2,69% odchytených jedincov. K veľmi podobným výsledkom dospel v Rakúsku Kammel (1999, 2008). Z počtu 91 spätne odchyteného jedinca bola väčšina (52,8%) nájdená tam, kde bola označená (často aj po niekoľkých mesiacoch či v ďalšej sezóne). Celkom 21,3% jedincov bolo nájdených do 10 m od miesta značenia, 14,6% zvierat vo vzdialenosti 11.50 m, 6,7% hadov vo vzdialenosti 5-100 m a iba 4 jedinci vo vzdialenosti dlhší ako 100m. Všeobecne boli migrácie na veľké vzdialenosti zaznamenané u samcov v dobe rozmnožovania. Boli však zistené aj významné presuny samíc, ktoré mohli súvisieť s hľadaním vhodného líhniště. Na základe telemetrického sledovania niekoľkých jedincov bolo potvrdené, že užovky môžu prekonávať pomerne dlhé vzdialenosti v krátkej dobe. Napríklad jeden zo samcov urazil vzdialenosť 117 m počas 105 minút. Z ďalších výsledkov tejto štúdie vyplýva, že užovka stromová je pomerne verná svojmu domovskému okrsku tvorenému systémom preferovaných úkrytov, kde sa dobre orientuje. Najodľahlejších stanovište hadov v rámci konkrétnych okrskov bola v priebehu jednej sezóny vzdialená 87 m, 247 ma 400 m. Ďalej boli celkom bežne zaznamenané migrácie na vzdialenosť 500-1000 ma migrácie dlhšia než 1 km boli zistené celkovo u 11% samcov a 0,8 CYO samíc.
V rámci antipredační stratégie spolieha užovka stromová na svoje kryptické sfarbenie a uprednostňuje nehybné vyčkávania pred útekom. Pri priamom ohrození sa stáča do obrannej pozície, podniká náhle výpady a hryzie (takto sa správajú už novorodené mláďatá). Vzrástli adultný jedinci sa dokážu celkom účinne ubrániť aj relatívne veľkým predátorom. Niekoľko neúspešných pokusov o ulovenie užovky stromovej dravým vtákom zaznamenali Škorpíková et al. (2009). Medzi prirodzené predátormi užovky stromovej v stredoeurópskych podmienkach patrí napríklad kuna lesná (Martes martes), Lasica Myšožravá (Mustela nivalis), jazvec lesný (Meles meles), tchor tmavý (Mustela putorius), líška obyčajná (Vulpes vulpes), vlk obyčajný (Canis lupus ), rys ostrovid (Lynx lynx), prasa divoké (Sus scrofa), myšiak lesný (Buteo buteo), jastrab veľký (Accipiter gentilis), včelár lesný (Pernis apivorus), haja tmavá (Milvus migrans), haja červená (Milvus milvus) , bocian biely (Ciconia ciconia), bocian čierny (Ciconia nigra), volavka popolavá (Ardea cinerea), krkavec veľký (Corvus corax) a straka obyčajná (Pita pica). Mláďatá môžu byť požieranie aj ďalšími druhmi krkavcovitých vtákov, drozdovitými vtáky a užovkou hladkú. Lokálne môže užovkám veľmi škodiť prasa divoké, ktoré rozrývá terén, obracia kamene a rozhrabuje materiál s nakladenými vajcami a liahnucimi sa mláďatami. Možno predpokladať, že vzhľadom na synantropnímu spôsobu života bude významným predátorom užoviek aj kuna skalná (Martes Foin), konkrétne dôkazy však zatiaľ chýbajú. Vyhrabávať znášky či požierať juvenilná jedinca môžu aj niektoré domáce zvieratá (sliepky, mačky, psy). Najväčšie nebezpečenstvo však dnes pre užovku stromovú zrejme predstavujú nepôvodný predátori, najmä norok americký (Neovison vison), psík medvedíkovitý (Nyctereutes procyonoides) a mýval severnej (Procyon lotor).
Ku vyzliekaní pokožky adultný jedincov došlo dvakrát ročne. Prvá vina vyzliekaní bola pozorována koncom júna, druhá potom začiatkom septembra. Vyzliekanie v dvoch časových periódach (od polovice júna do polovice júla a od polovice augusta do začiatku septembra) pozoroval tiež Heimes (1994) a obdobne aj drobné (1993) alebo KAMMEL (1999). Naproti tomu Ščerbák et ŠČERBAN ‚(1980) uvádzajú vyzliekanie asi štyrikrát ročne. K častejšiemu vyzliekaní dochádza u subadultních a mladých jedincov a pri napadnutí ektoparazitmi.