Charakteristické znaky
Beznohý jašter hadovitého výzoru, pozostatky končatín sú viditeľné iba na kostre. Maximálna celková dĺžka tela dosahuje v Slovenskej republike okolo 500 mm (v rámci celého areálu rozšírenia až 575 mm). Chvost je dlhší ako telo (zaberá cca 104-123% dĺžky tela). V koži sú prítomné osteodermální štítky, zoradené na tele do pozdĺžnych radov a priečnych kruhov okolo tela. Šupiny sú hladké, pevné a sklovito lesklé. Hlava je zvrchu krytá väčším počtom štítkov, z nich najväčšie sú internasale, frontale, interparietale, párová parietalia a occipitale. Prefrontálnej štítky sú v typickom prípade v širokom kontakte (cca 63%), vzácnejšie v bodovom kontakte (cca 27%) alebo oddelené (cca 10 c / o). Ventrálnej štítky nie sú veľkostne zreteľne odlíšené od dorzálnej. Okolo stredu tela je u našich populácií 24-26 pozdĺžnych radov šupín. Ušné otvor nie je zreteľný (prekrytý šupinami) u cca 85% jedincov (u ostatných je naznačený alebo veľmi vzácne aj viditeľný). Základné sfarbenie urastených adultný samcov je spravidla svetlohnedé až sivé, pričom farba chrbta sa výrazne nelíši od farby bokov. Brucho adultný samcov je zvyčajne svetlo šedej a jeho stredom sa tiahne pozdĺžny tmavý pruh. Sfarbenie väčšiny samíc a mladých jedincov sa vyznačuje typickým úzkym tmavým vertebrálnym pruhom a kontrastným vymedzením tmavých bokov voči svetlejšie vrchnej časti chrbta. Brušný strana samíc a mláďat je tmavo hnedá až čierna. U starších samcov sú niekedy na dorzálnej strane tela vyskytnú menšie svetlo modré škvrny. Od slepúchy východného (A. colchica) sa slepúch lámavý morfologicky líšia relatívne menšie hlavou, celkovo subtílnejšie stavbou tela, nezreteľnou ušným otvorom, zvyčajne široko sa dotýkajúcimi prefrontálnom štítkami a nižším počtom šupín v priečnej rade v stredu tela (24-26 vs. 28- 30).
Stavba tela a rozmery
Slepúch lámavý má beznohé telo. Na našom území dorastá maximálnej celkovej dĺžky tela okolo 500 mm (výnimočne snáď aj viac). Rekordný dĺžku 535 mm zaznamenal u samca Pražák (1898). Tento údaj nie je možné overiť, však daný autor ďalej zmieňuje korektné informáciu, že Slepúch nezriedka dosahujú dĺžku 400-480 mm. Ďalšie naši autori sú už menej konkrétne. Podľa Vögele (1956) u nás dorastá obyčajne málo cez 300 mm. Grófovi et al. (1973) uvádzajú bez upresnenia maximálnu dĺžku 450 mm. Kminiak cituje iba zahraničné údaje. MORAVEC uvádza, že naši Slepúch sú výnimočne väčšie ako 500 mm. Dungel et ŘEHÁK (2005) udávajú všeobecne dĺžku do 500mm. Výnimkou je ZWACH (2008), ktorý uvádza veľkosť samcov až 320 mm a samíc až 430 mm, výnimočne až 450mm.
Významným determinačného znakom slepúchy krehkého je charakter ušného otvoru. Na rozdiel od ušného otvoru slepúchy východného je takmer vždy prekrytý šupinami a nie je vidieť. Wermuth zistil úplne zakrytý ušný otvor u 98,1% jedincov zo západnej Európy, zatiaľ čo iba u 1,9% bol ušný otvor slabo zreteľný. Vo vzorke z Čiech bolo ucho úplne nezreteľné u cca 71% samcov (n = 14) a 100% samíc (n = 14).
Slepúch krehký mení v priebehu rastu pomerne výrazne celkovej výzoru svojho tela. Juvenilná a subadultní jedinci sú subtílne, štíhli, s postupom rastu a s pribúdajúcim vekom však výrazne mohutnie. Starší jedinci môžu pôsobiť až výrazne robustným dojmom. Samce majú relatívne väčší tupo kužeľovitou hlavu, ktorej odlíšenie od tela nie je príliš zreteľné. U samíc, zvlášť tehotných, vizuálne dominuje skôr zavalitá brušnú časť tela. Trup býva na priereze kruhovitý, prípadne u gravidných samíc trochu dorzoventrálně sploštený. Pri pohľade zhora sa telo u samcov za hlavou smerom k brušnej časti len zvoľna rozširuje, zatiaľ čo u samíc môže nadobúdať až doutnikovitý tvar. Chvost spravidla nie je výrazne odlíšený od zvyšku tela, výnimkou sú samice na vrchole gravidity, kedy je chvost užšia než brušnú časť tela. V prípade našich populácií zaberá chvost u adultný samcov 110-123% a u adultný samíc 104-116% dĺžky tela. Na základe tohto malej vzorky sa zdá, že relatívna dĺžka chvosta nie je u samcov výrazne dlhšia ako u samíc. Chybná hodnota hornej hranice rozpätia relatívnej dĺžky chvosta uvedená vo stati MORAVEC vznikla pr redakčný úprave rukopisu.
Kminiak (1992) uvádza bez bližšieho spresnenia priemernú hmotnosť dospelých samcov 39 g a dospelých samíc 77 g. To sú ale zjavné maximálne hodnoty dát: samce 11,5-38,7 g, samice 28,5-76,9 g.
Biotop
Slepúch lámavý je eurytopný druh, obývajúci širokú škálu biotopov. Jeho všeobecné nároky detailne opísali VOLKL et ALFERMANN (2007). Biotopov v preferencie sa trochu líši s ohľadom na veľké rozpätie zemepisnej šírky územia, ktoré slepúch krehký obýva. Centrum výskytu tohto druhu leží v kontinentálnom klimatickom páse. Na západe Európy je však rozšírený aj v oblastiach s oceánskym podnebím a na juhovýchode zasahuje až do stredomorského pásma. V oblasti severnej Európy obýva len nížiny vrátane morského pobrežia, zatiaľ čo južnej Európe a v Alpách vystupuje až vysoko do hôr. V oblasti strednej Európy slepúch lámavý najčastejšie obsadzuje lesostepné biotopy stredných nadmorských výšok. Ak má ale k dispozícii dostatok úkrytov a tienisté miesta, vyskytuje sa plošne aj v otvorených krajinách nížin či naopak vo vyšších polohách hôr až do subalpinského stupňa. Ukazuje sa tak, že mimo silne urbanizovanú krajinu je limitujúcim faktorom výskytu slepúchy krehkého iba absencia členitého terénu, poskytujúceho dostatok úkrytov. Chýba (alebo je veľmi vzácny) preto len v oblastiach veľkých poľnohospodárskych plôch, kde môže prežívať jedine v neudržiavaných priekopách pozdĺž komunikácií, v medziach či remízkach.
Zdá sa, že u nás tento druh výrazné biotopov v preferencie nevykazuje. Vyhýba sa však úplne otvoreným nezastíněným územím. Ako minimálna požiadavka sa zdá byť prítomnosť krovín alebo aspoň vyššia bylinné vegetácie, lebo sa pred priamym oslnením ukrýva. Slepúch krehký je bežný v listnatých (najmä bukových) a zmiešaných lesoch, častejšie však na ich okrajoch, rúbaniskách či pozdĺž lesných komunikácií. Menej častý je v lesoch ihličnatých, aj keď aj tu sa vyskytuje, zvlášť potom v mladších porastoch s trávnatým podrastom. Hojne sa zdržiava aj na vlhších lúkach, v záhradách, neudržiavaných parkoch a lesoparkoch, v okolí vodných plôch, mokradí aj rašelinísk (podľa Vogel 1956 je častý zvlášť pod úbočím strání). Na výrazne vlhkých lokalitách obýva skôr suchšie vyvýšené miesta, ako trsy tráv, čučoriedok apod. VOGEL priamo uvádza, že sa trvalo vlhkým miestam vyhýba, a DVOŘÁK zistili, že na brehoch vôd, podmáčaných lúkach a rašeliniskách o poznanie vzácnejšie než na ostatných tamojších biotopoch. Slepúch lámavý osídľuje pomerne často aj antropogénne stanovište. Nezriedka sa vyskytuje na rumoviskách v okolí stavenísk s dostatkom voľne ležiacich predmetov, pod ktorými sa ukrýva. Je prítomný ale aj priamo v urbanizovaných územiach, vrátane väčších miest, kde ho môžeme zastihnúť v pokojnejších extravilán vidieckeho charakteru. Na príhodných lokalitách ale prežíva aj v antropické menej zaťažených intravilánu. V takých lokalitách spravidla obýva záhrady, zanedbané parky, cintoríny, neudržiavané brehy riek alebo areály veľkých priemyselných objektov. Nález slepúchy nie je preto prekvapením v takmer žiadnom typu biotopu, s výnimkou silne zastavaných plôch alebo oblastí rozsiahlych poľnohospodárskych plôch bez prítomnosti krovín a členitého terénu. Výškovo je kontinuálne rozšírený od najnižších polôh (125 m n. M.) Až do 900 m n. M. Podľa posledných autorov je slepúch lámavý vo vyšších polohách už vzácnejšie. Dlhodobý faunistické výskum ukázal, že pozdĺž ciest a na iných otvorenejších biotopoch sa tu Slepúch vyskytujú bežne minimálne do výšky 1315 m n. M. ZWACH udáva bez bližšieho spresnenia výskyt až do 1400 m n. M. Neobsadzuje len vodné toky a nádrže. Minimálna či veľmi obmedzený je výskyt Slepúch tiež v najvlhkejšie biotopoch z kategórie M (Mokrade a vegetácia) a kategórie R (Pramenisko a rašeliniská). Zdá sa, že sa vyhýba aj drsným klimatickým podmienkam, ktorým sú vystavené niektoré z biotopov kategórie A (Alpínske bezlesí). Schopnosť slepúchy prenikať na vyvýšených Bult aj do otvorených horských vrchovišť alebo vstupovať priamo do vody ale ukazuje na neobyčajnú nenáročnosť a prispôsobivosť tohto plaza.
Z hľadiska mikrobiotop slepúch lámavý vyhľadáva najmä miesta porastená vlhkejšie bylinnou a Travinno vegetáciou, kde môže nájsť dostatok svoje obľúbené potravy – ulitníkov a dážďoviek. Ukrýva sa pod väčšími kameňmi, padlými kusy dreva, v starých zatienených kamenných múrikoch. S obľubou využíva tiež rôzne pohodené predmety, ako kusy plechu, PVC, pneumatík, starých kobercov, alebo vyskladaný materiál (drevené dosky), balíky či kopy sena. Záleží však aj priamo do kyprej pôdy, humusu či kompostu, do vrstiev polehlých bylín či Nave opadaného lístia, bol zaznamenaný aj v hniezdnych kopách lesných mravcov (Formica sp.). Na opaľovanie postačujú slepýšům aj veľmi malé čistiny alebo len malé oslnené plochy. Zvyčajne sa vyhrieva kondukciou pod vyhřátými kameňmi či inými plochými predmetmi ležiacimi v dosahu slnečných lúčov. Temperujúce sa Slepúch (vrátane gravidných samíc) boli opakovane nachádzanie aj v teplých vrstvách kompostov a hnojísk. GREGORY nezistil u mláďat výrazné rozdiely v preferenciách v zakopávanie sa do suchého či vlhkého substrátu. Nezarývala sa len do výrazne vlhších substrátov, kde sa ukrývala pod predmetmi ležiacimi na ich povrchu. Agregácia viac jedincov v rovnakom úkryte skôr súvisí s vhodným mikroklímou daného miesta než so sociálnym správaním. Stümpel zistil u holandskej populácie z biotopu s prevažujúcim mladým porastom smrekové monokultúry výraznou afinitu Slepúch k trávnym porastom metličky krivolaké (Avenella flexuosa), kedy 71,3% pozorovaných jedincov (n = 170) bolo zastihnutiu v bezprostrednej blízkosti tejto traviny.
Podľa ročného obdobia sa biotopov v preferencie Slepúch čiastočne mení. Na jar vyhľadávajú skôr teplá oslnená miesta, zatiaľ čo v lete sa presúvajú do vlhších zatienených mikrobiotop. Na jeseň sa slézají k zimovištím, blízko ktorých je možné niekedy zastihnúť pri jesennom slnení. Ako zimovisko využívajú najmä rôzne zemný diery pod koreňmi stromov, opustené nory hlodavcov, pukliny pod kamennými blokmi, staré pivničné priestory po rozpadnutých domoch, skládky odpadov, komposty apod. Na rovnakom mieste obvykle zimuje viac jedincov (až 20-30) spoločne s ďalšími druhmi plazov a obojživelníkov (na našom území boli zaznamenaní jašterica obyčajná, užovka obojková, vretenica severná, ropucha obyčajná, ropucha zelená, mlok obyčajný, mlok veľký a mlok horský.
Na našom území sa slepúch lámavý môže vyskytovať syntopicky takmer so všetkými ostatnými druhmi plazov. Výnimkou je jašterica múrová (Podarcis muralis), ktorá sa vyskytuje v areáli slepúchy východného (areály rozšírenie oboch druhov našich Slepúch zrejme oddeľuje hybridný zóna).
Potrava
Dominantnou zložkou potravinového spektra Slepúch sú hlavne drobní ulitníky (Gastropoda) slimáci, plzáci, ale aj drobní ulitnatí ulitníky; obrúčkavce (Annelida) – hlavne dážďovky a v niektorých oblastiach sú významnou zložkou tiež mnohonožky (Diplopoda) – napríklad rod zvinul (Glomeris sp.) (PEDERSEN et al. 2009). Slepúch sa zameriavajú hlavne na pomaly sa pohybujúce živočíchy, čo zrejme súvisí s ich relatívne skrytým spôsobom života a nižšia vagilitou. V menšej miere potom bývajú zastúpené rôzne ďalšie skupiny skôr pomaly sa pohybujúcich článkonožcov, ako larvy, kukly a príležitostne tiež Imága hmyzu (Insecta), ďalej suchozemské kôrovce stejnonožci (Isopoda), pavúkovce (Arachnida) a výnimočne aj drobní stavovce. V rámci hmyzu Slepúch preferujú najmä larválne štádiá zvlášť motýľov (Lepidoptera) a chrobákov (Coleoptera). Ako dospelé jedince boli v potrave zaznamenaní najčastejšie mravce (Formicidae) a ďalej tiež šváby (Blattodea), škvoři (Dermaptera), dvojkrídlovce (Diptera) či blanokrídlovce (Hymenoptera). Zastúpenie jednotlivých zložiek potravy je zjavne odrazom možností poskytovaných daným biotopom. Napríklad Luisella et al. (1994) demonštrovali výrazne vyššie zastúpenie ulitníkov a dážďoviek na vlhkých pre slepúchy vhodnejšiu lokalitách než na suchších biotopoch, kde V potravné priečinku prevažovali členovVe výsledkoch odlišných štúdií sa teda zastúpenie jednotlivých potravinových zložiek pomerne líšia, zvyčajne však dominujú ulitníky a dážďovky, ktorí predstavujú spravidla 60 -70%. Rozdiely v potravinových preferenciách rámci ontogenézy alebo medzi pohlaviami neboli zistené, ale boli zaznamenané sezónne zmeny v zastúpení jednotlivých potravinových zložiek. Z drobných stavovcov boli u Slepúch ako príležitostná korisť zaznamenaní juvenilná mlok čierny, jašterica živorodá (Zootoca vivipara), vrátane adultný jedincov (napr. BEST 1965), alebo juvenilná užovka obojková (Natrix natrix). Zaznamenaný bol tiež kanibalizmus voči mladým jedincom vlastného druhu (napr. DAVIES 1967). Avšak v dôsledku zriedkavosti takých pozorovaní sa dá usudzovať, že sa nejedná ol3ěžné správania.
Zloženie potravy slepúchy krehkého nebolo na našom území systematicky neskúmalo, ale možno predpokladať, že sa výrazné nelíši od študovaných populácií Dánsku či severovýchodnej Taliansku, kde prevažovali ulitníky a dážďovky. Ulitníky, dážďovky, menšie hladké húsenice a iné hmyzie larvy, ktoré nevylučujú odpudzujúce alebo jedovaté výlučky, uvádza v potrave našich Slepúch O VOGEL (1956), prevahu ulitníkov a dážďoviek zmieňujú tiež hrozienok et al. (2001). Rovnako v teráriu Slepúch prijímali dážďovky a slimáky (vrátane invázneho Plzáka Śpanielskeho, Arion vulgaris), s menšou chuťou i larvy (predovšetkým čerstvo vyzlečené) a kukly potemníka múčneho (Tenebrio molitor) (Moravec a GvožDÍK vlasť. Dáta). V chove bolo zaznamenaný () aj požieranie čerstvo porodených mlád’at. V trusu vyšetrovaných jedincov slepúchy krehkého z prírodných populácií neboli nikdy zaznamenané väčšie zvyšky chitinových segmentov hmyzu či iných článkonožcov (Moravec vlasť. Dáta). O prekrývania či rozdieloch v potravnej nice medzi Slepúch krehkým a Slepúch východnom ani inými druhmi európskych Slepúch nie je nič známe.
Správanie
Sezónne a denná aktivita slepúchy krehkého je podmienená geografickými a klimatickými podmienkami na lokalitách jednotlivých populácií, ktoré sa môžu v rámci širokého druhového areálu, siahajúceho od južnej Európy. Na našom území sa slepúch lámavý objavuje po zimovania na povrchu v závislosti od nadmorskej výšky zvyčajne od druhej polovice marca do apríla (vo vyšších horských polohách niekedy až v máji) a je aktívna približne do polovice októbra. V stredných polohách boli aktívni Slepúch zaznamenávanie od druhej dekády marca do tretej dekády septembra. Ako najskoršie jarné výskyt Slepúch uvádzajú hrozienok et M. (2001) nálezy z 3.-4. 3. a 5. 3. a 6. 3 .. Na jeseň sú Slepúch aktívny s ohľadom na počasie a charakter mikrobiotop spravidla do konca septembra až polovičky októbra, výnimočne je možné zastihnúť aj v novembri a na začiatku decembra. MIKÁTOvÁ uvádza ako najneskorší nález 3. 11. Ojedinelá pozorovanie Slepúch v zimnom období navyše dokazujú, že Slepúch sú schopní plasticky reagovať na klimatické výkyvy v podstate v priebehu celého roka. Na druhú stranu nález čerstvo zmrznutého jedinca pod kameňom 17. 5. 2012 vo výške cca 840 m n. M. Dokladá citlivosť Slepúch voči prudkým ochladením počas neskorej jari.
Podľa údajov zo západnej Európy sa ako prvý po zimovania objavujú na povrchu samce a subadultní jedinci a až neskôr samice. Naopak na jeseň vykazujú dlhšiu aktivitu skôr samica opäť spoločne so subadultními jedinci. Údaje o denné povrchovej aktivite Slepúch sprevádzajú v odbornej literatúre rozporupiné informácie. Niektorí autori uvádzajú, že slepúch má Súmračná až nočnú aktivitu. Iní autori zastávajú skôr názor, že Slepúch sú aktívne po celý deň od úsvitu do súmraku, ale v čase optimálnych teplôt sú schopní rýchlo reagovať na vyrušenie bleskovým saltovým útekom, čím môžu znižovať šancu na ich pozorovanie. Pozorovania z terénu však najviac zodpovedá najčastejšie uvádzané bimodálnej aktivite s vrcholmi v ranných (5-10 hod.) A neskoro popoludňajších až večerných hodinách (17-21 hod.) S príležitostným zotrvávaním na povrchu po teplých dažďoch aj v priebehu dňa. Stümpel (1985) napríklad doložil, že gravidné samice sú v lete často pozorované na povrchu v popoludňajších hodinách. Povrchová aktivita Slepúch je obvykle vysvetľovaná potrebou aktívnej ternoregulace (MEEK 2005), hoci aj samotná prítomnosť Slepúch v povrchových úkrytoch sa vzhľadom k ich spôsobu života dá považovať za aktivitu. V podmienkach Českej republiky sa slepúch lámavý javí skutočne skôr ako denný až Súmračná druh s vrcholmi aktivity mimo úkryty v ranných až dopoludňajších a neskoro popoludňajších až večerných hodinách. Na povrchu možno slepúchy najčastejšie pozorovať v jarných mesiacoch, počas apríla až začiatkom júna v súvislosti s obdobím párenia. Exempláre slunící sa na priamom slnku v letných mesiacoch predstavujú spravidla gravidné samice potom potvrdzuje tiež nočné aktivitu na základe vlastného pozorovania z horúcich letných dní roka 2005, kedy Slepúch príležitostne aktivovali na povrchu aj v nočných hodinách medzi polnocou a štvrtou hodinou rannou a pátrali po potrave. Boli pozorovaní tiež skoré z rána pri love dážďoviek a slimákov vo vysokej trávnaté rosou zmáčané vegetáciu.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že priestorovú aktivitu Slepúch nie je ľahké študovať pre ich skrytý až vyložene semifosoriální spôsob života. Na náhodnosť nálezov Slepúch pri povrchovej aktivite ukazujú napríklad pomery Slepúch nájdených na povrchu a v úkryte pri prieskumoch jednotlivých lokalít: Greven et al. (2006) – 2/158, HUBBLE et HURST (2006) – 3/577; tj. len 1,3 a 0,5% nálezov bolo urobené na povrchu. Stümpel (1985), ktorý sa zameral na pozorovanie Slepúch iba připovrchových aktivitách, našiel na príhodné lokalite len 110 rôznych jedincov za obdobie troch rokov (priemerný úspech v nájdení slepúchy na povrchu – počítané vrátane znovunalezených jedincov – bol jeden slepúch za 9,9 hodiny terénne pochôdzky). Autor usudzuje na vysokú vernosť Slepúch danému relatívne malému územia, keďže väčšinu znovunalezených jedincov zistil v blízkosti pôvodného nálezu. Ako najväčší zaznamenané vzdialení jedinca uvádza 130 m za necelé dva roky a najrýchlejší zistený presun o 80 m za 7 dní. Rovnako MORAVEC uvádza vysokú Fidelity voči obľúbenému úkrytu, v ktorom možno rovnakého jedinca zastihnúť opakované aj v priebehu niekoľkých rokov. Podobne HUBBLE uvádzajú, že slepúch krehký je druh s výrazne nízkou vagilitou s domovským okrskom približne iba 200 m2 a zriedkakedy sa presúvajúcich viac ako 4 m za deň. Väčšinu života trávi teda skryto, často úplne zahrabaný do substrátu. Pod vhodnými úkryty sa často zhromažďuje viac jedincov, čo je dávané do súvislosti s primeranými termoregulačnými podmienkami daného miesta (VENCES 1993). Ak mali Slepúch k dispozícii dostatok vhodných úkrytov, žiadne jasné tendencie k agregácii nevykazovali.
MEEK (2005) dáva povrchovú aktivitu Slepúch do súvislosti s behaviorálna termoreguláciou. Vzhľadom na nízky počet jedincov zastižených na povrchu sa však dá usudzovať tiež na efektívne termoregulačné správanie Slepúch v úkrytoch. Takéto zvyšovanie telesnej teploty kontaktom s okolitým materiálom, napríklad pod plochými kameňmi, ale aj plasty, plechy, kusy PVC a pod., Je najbežnejší spôsob aktívny termoregulácie Slepúch. Pod vhodnými objekty sa môže vyhrievať spoločne až niekoľko jedincov rôznych vekových kategórií a pohlavia. MEEK na základe pozorovaní Slepúch v poloumělých vonkajších chovoch v Anglicku uvádza, že slepúch krehký sa na povrchu spravidla zdržiava v polotieni alebo v Piney tieni, zatiaľ čo Piné slnenie je minoritné aktivita bez ohľadu na počasie. To poukazuje na to, že Slepúch aj na povrchu regulujú svoju teplotu tela hlavne kondukciou, tj. Thigmotermicky (telesným kon taktom s vhodne temperovaným substrátom). Na drt hou strane ale vďaka efektívnej, aj keď minimálnu lok (moci dokážu regulovať telesnú teplotu tak, že býv vyššia ako teplota bezprostredného okolia v tieni, al zároveň nižšia ako teplota na otvorenom priestranstve Slepúch teda za slnečných dní aktívne využívajú behavic rálne termoreguláciu (nie sú teda termokonformisté, tí nemajú teplotu tela zodpovedajúce teplote vonkajšieho okolia). ako doložili tiež Capuleti et Luisella (1993). ako priemernú telesnú teplotu Slepúch pri slnečnom dni uvádza MEEK (2005) 22,1 ° C bez rozdielov medzi samcami a samicami (negravidními) . Podobnú teplotu (23 ° C) zistil tiež GREGORY (1980). U našich Slepúch chovaných v teráriu zaznamenal VOGEL (1956) optimálny rozsah teploty prostredia 21-24 ° C. U negravidné samíc z vysokých polôh v Karnských Alpách na severovýchode Talianska zistili Capuleti et Luisella (1993) o niečo vyššiu priemernú teplotu tela (25,3 ° C). To môže mať souvislos t s vyššími nárokmi pri termoregulácii v celkovo relatívne chladnejšom prostredí. Gravidné samice v Alpách navyše mali teplotu tela ešte vyšší – v priemere 27,0 ° C. Gravidné samice sa tiež častejšie slnia na priamom slnku, zatiaľ čo negravidné samice sa skôr vyhrievajú kondukciou ukryté pod vyhřátými objekty. To znamená, že gravidné samice podstatne zvyšujú riziko svojej predácie. Gravidné samice však často vystavujú na slnko len časť tela sa zárodky, pričom predná časť tela a chvost sú čiastočne alebo úplne skryté (obr.163). Dostavila sa v júli až auguste periódy chladnejšieho počasia (aspoň 5-6 dní), dochádza po oteplení k „synchronizovanému“ vyhrievanie väčšieho počtu gravidných samíc.
Slepúch krehký je v rámci svojho potravinového spektra relatívne generalizujúce predátor, ktorý loví korisť rôzne veľkosti, od menšej, 5mm až po niekoľko centimetrovej dážďovky, veľké ulitníky a príležitostne aj drobné stavovce. Slepúch lovia potravu hlavne skoro ráno, za súmraku a cez deň najmä po daždi, spravidla vo vlhkej vegetácii bohaté na prítomnosť ich obľúbené koristi. Pri hľadaní potravy je dôležitejšie čuch než zrak, pri prehĺtaní väčšej potravy si pomáhajú pritláčaním koristi k substrátu a okolitým predmetom. GOLLMANN pozorovali juvenilného slepúchy potopeného pod hladinu kaluže zarastené vegetáciou. Daňou autori predpokladajú, že toto správanie malo skôr antipredační charakter, súčasne ale hypotetizují, či Slepúch nemôžu príležitostne hľadať potravu, ako napr. Larvy dvojkrídlového hmyzu, tiež pod vodnou hladinou.
Slepúch krehký má, tak ako iné druhy drobných stavovcov, mnoho prirodzených predátorov. V oblasti strednej Európy patrí k najvýznamnejším zvlášť rôzne skupiny vtákov napr. Dravce (FALCONIFORMES), sovy (STRIGIFORMES), bocianotvaré (CICONIIFORMES), z spevavcov (Passerifo es) hlavne Krkavcovité (Corvidae), drozdovití (Turdidae) a fuhýkovití (Laniidae), v okolí ľudských sídiel je významným predátorom tiež kurčatá; ďalej drobné šelmy (Carnivora), vrátane mačiek domácich, ale aj hmyzožravci (Eulipotyphla), napr. ježko (erinaceus), alebo z väčších cicavcov prasa divoké (Sus scrofa). Významným predátorom Slepúch je aj užovka hladká (Coronella austriaca). Naproti tomu vretenica severná (Vipe berus) loví slepúchy skôr len výnimočne. Juvenilná jedinci slepúchy môžu byť v ohrození tiež pred ropuchu všeobecnú (Bufo bufo) alebo z bezstavovcov napr. Pred veľkými druhmi bystruška (Carabus). Slepúch sú však vďaka svojmu kryptickému spôsobu života relatívne chránení pred radom vizuálne sa orientujúcich predátorov (najmä vtákov). Vyššia ohrozenie im teda hrozí najmä pri ich sporadickom výskyte na povrchu. Capuleti napríklad demonštrovali na základe pokusu s maketami Slepúch, že jedinci s modrými škvrnami podliehajú vyššiemu predačnímu tlaku. Pri pobyte v úkryte sú potom najviac ohrození užovkou hladkú, ktoré lovia slepúchy aj priamo V ich skrýšach. CABIDO vykonali experiment, kedy sledovali reakcie slepúchy krehkého na pachové stopy sympatrické užovky hladké, užovky obojkové a scink Chalcides striatus. Výsledky preukázateľne ukázali, že slepúch je schopný podľa pachových stôp spoľahlivo rozpoznať predátora (užovku hladkú) od neškodného druhu. Iba na pachové stopy užovky hladkej totiž reagoval rýchlym, tzv. Saltovým útekom, popr. rýchlym a krátkym obranným uhryznutím do tampónu spachovou stopou. Bleskové rýchly saltový útek možno niekedy pozorovať pri náhodnom nájdení slepúchy a pokusu o jeho odchytenie, kedy sa slepúch vymrštíprudkým prehnutím tela so snahou rýchlo zmiznúť v okolitej vegetácii. Podobné správanie je známe aj u iných beznohé jašterov. Slepúch pri odraze možno tiež využívajú krátky bodcovitý útvar, ktorý majú na konci chvosta, ak majú chvost kompletný. ZWACH špekuluje o tomto útvaru ako o obrannom Bodle pri uchopení predátorom. Pravdepodobnejšie však je, že bodcovité zakončenie chvosta primárne prispieva k snazšímupohybu v substráte a podzemných priestoroch, a Slepúch teda iba pomáha uvoľniť sa zo zovretia. V rámci antipredačního správanie sa totiž Slepúch pri zovretí či uchopení snaží uvoľniť stáčaním sa do tvaru písmena S a omotávaním okolo tělapredátora (či ľudskej ruky), poprípade rotáciou okolo pozdĺžnej osi vlastného tela. Pritom využívajú chvostové trnovitý útvar k odpichování. Pomerne často sa Slepúch bráni tiež náhlym vyprázdňovaním kloaky. Greven zistili toto správanie v 23% prípadov (n = 124). Samce zároveň ešte často vysúvajú hemipenis. Menej často sa Slepúch pri manipulácii bráni hryzením. Blos zaznamenal obrannej hryzenie len v 2,8% prípadov. V niektorých prípadoch Slepúch tiež môžu spontánne odlomiť časť chvosta, tj. Využiť schopnosti kaudálny autotómia. Greven zaznamenali toto správanie spontánneho odvrhnutie časti chvosta pri manipulácii v priebehu vyšetrovania jedincov v 7% prípadov (n = 124). Oveľa častejšie ale Slepúch odvrhávají chvost pri priamom napadnutia predátorom. V populáciách Slepúch krehkých zaujímajú jedinci s odlomenie časťou chvosta spravidla vysoké percento (v priemere 40-50%), pričom percentuálne zastúpenie rastie s pribúdajúcim vekom jedincov. Je možné, ale nepotvrdené, že k autotómia môže príležitostne dochádzať tiež pri agonistických a epigamních prejavoch medzi samotnými Slepúch. Zaujímavé správanie, pravdepodobne antipredační, popísali GOLLMANN, kedy pozorovali juvenilného slepúchy ukrytého pod hladinou kaluže zarastené vegetáciou. Podobné krátkodobé útekovej správanie juvenilného slepúchy pod hladinu kaluže pozoroval po daždi tiež GvožDÍK, kedy sa mláďa potopilo pod vodu na približne 30 s.
Slepúch lámavý nie je vyslovene teritoriálne druh a spoločnú skrýša bežné využíva väčšie množstvo rôzne starých jedincov rôzneho pohlavia zistili pri štúdiu španielskej populácie, že samce dokážu rozpoznať vlastné pach od pachu iného samca, pričom majú tendenciu viac preskúmávať miesto s cizípachovou stopou. To zrejme ukazuje na to, že pachová stopa nesie informáciu, ktorá môže byť využitá pri budúcich intrasexuálních sociálnych interakciách. Hoci sa slepúch šeobecné nepovažuje za teritoriálne d h, je známe, že samce zvádzajú medzi sebou súboje. Priamych pozorovanie tohto správania však nie je veľa, pravdepodobne unikápozornosti V súvislosti s kryptickým spôsobom života Slepúch, kedy k súbojom dochádza spravidla na neprehľadných miestach v hustej vegetácii. Súboje sú zrejme najčastejšie na jar v období párenia, ale v závislosti na hustote populácie Slepúch, variabilite terénu a pod. Môže k súbojom dochádzať aj V iných obdobiach roka. Pozorované súboje samcov spočívali vo vzájomnom urputnom a dlhotrvajúcim zahryznutie sa do tela soka, vzájomnom pretáčaní a pretláčanie tiel (vrátane prudkých saltačních pohybov jedincov, ktorí sa ocitli v polohe na chrbte) alebo vo vzájomnom striedavom zakusováni sa do boku soka a snahou o jeho prevráteniu na chrbát pomocou prudkého trhnutie hlavy. Vlastné zahryznutie môže byť zrejme cielené do rôznych častí tela. Malkmus (1995) pozoroval zahryznutie do boku tela tesne pred kloakou, zatiaľ čo WHME (2006) do rôznych častí boku tela. WHME (2006) a VĚ5LKL et ALFERMANN (2007) publikovali tiež fotografiu vyhotovenú D. Rieck, na ktorej je samec zakusnutý do soka tesne za hlavou. V prípade, ktorý opísal Malkmus (1995), sa slabšie jedinec potom, čo sa do neho zahryzol agresívnejší sok, snažil najprv o útek a zahryznutého útočníka za sebou vláčil. Zo zovretia sa pokúšal uvoľniť otáčavými pohyby. Asi až po 25 minútach a premiestnenie o dva metre sa slabšie samec zahryzol do boku silnejšieho a došlo k pretláčaniu a svíjivým pohybom. Pozorovaná dĺžka zahryznutie agresora trvala 45 min. Až keď silnejší sok uvoľnil zovretie, pustil sa aj slabšie samec a obaja sa odplazili rôznymi smermi. Ak môže v priebehu týchto urputných súbojov dochádzať tiež k autotómia časti chvosta, ako uvažuje Stümpel (1985), nie je ľahké odpovedať, pretože priama pozorovanie chýbajú. Capuleti et al. (1998) potom vyhodnotili niekoľko pozorovaní samčích súbojov (n = 21) v severovýchodných Alpách, kedy zistili, že väčšie samci vždy zvíťazili. Ak boli samce podobných veľkostí, doba súboje sa predlžovala. Pozorovanie epigamního správanie a paremv prírode sú veľmi vzácna. Stümpel (1985) sa ich intenzívne snažil zaznamenať v populácii Slepúch v Holandsku počas troch rokov a ani raz sa mu to nepodarilo. Je teda pravdepodobné, že pytačky a párenie prebiehajú spravidla v úkryte, v hustej vegetácii či krovia (Capuleti et al. 1998) alebo na loukáchpod vrstvou pokosenej trávy či sena (stojanové 2001). GONZALO et al. (2004) demonštrovali, že samce Slepúch sú schopní rozpoznať pachovú stopu samica, ktorú potom nasledujú. Typickým prejavom epigamního správanie samcov je zahryznutie sa do tela samice. V prvej fáze môže ísť o zahryznutie do chvostovej časti, pričom samice sa môže plaziť ďalej a samca za sebou vláčiť (pozri GIROLLA 1996). Neskôr sa ale samec snaží zahryznúť do hlavy či krku samice (W5LKL et ALFERMANN 2007) a podsunúť svoje telo pod kloaky samice k docieleniu kopulácie. O dĺžke kopulácie existuje minimum informácií. Pozorovaná párenie potom bola zaznamenaná spravidla v zavčas popoludňajších hodinách (Capuleti et al. 1998). V podhorskej oblasti v Bulharsku však stojanová (2001) našiel kopulující pár začiatkom júna okolo 18. hodiny (pár zostal po náleze v spojení ešte približne 10 min). Ako následky párenie zostávajú niekedy v oblasti hlavy samice viditeľné jazvy po zovretie samcom.
K vyzliekanie starej kože v priebehu rastu dochádza u Slepúch spravidla v úkryte. V lete po silnejších dažďoch nasledujúcich po dlhšom období sucha sa môžu Slepúch vyzliekať synchronizovane. Napríklad po dažďoch v prvej júlovej dekáde 2012 vykazovala väčšina Slepúch pozorovaných (subadultní jedinci, mladí samce i gravidné samice) známky skorého vyzliekanie. Kožu Slepúch vyzliekajú zvyčajne vcelku. Pod kamene či kusy driev potom môžeme nájsť svlečky vo forme harmonikovitě do seba vzájomné vložených kroužkovitých úsekov vyzlečené kože. Niekedy môžu Slepúch kožu vyzliekať postupne v zdrapoch, resp. menších čiastkových krúžkoch. Výnimočne (zvlášť v prípade mladých jedincov) možno vyzlečenú koži nájsť tiež vcelku a natiahnutú podobne ako u hadov.