Keď tak dnes husto sneží, napadlo mi podeliť sa s vami s jednou príhodou, ktorú som zažil v zime 2014. Veľmi živá vec, ktorú mám v hlave doteraz a je to ako keby včera.
Asi nikto by nechcel pri fotení zablúdiť, či stratiť orientáciu. Musia na to vzniknúť určité podmienky. Človek sa nestratí vtedy, keď ide z bodu A do bodu B a cestou si vie zapamätať orientačné body, ktorých sa pri návrate drží. Toto sa poruší, ak sa cestou naspäť medzi bodom B a orientačnými bodmi niečo zmení, ocitne úsek, ktorý tam predtým nebol. Inými slovami, ak pôjdete krížom krážom z bodu A pár kilometrov, na treťom si zaviažete oči a 4, 5, 6, 7km pôjdete zase normálne, tak pri návrate späť na treťom kilometri budete dezorientovaný, lebo to pre vás bude cudzie prostredie, hoci ste tade už išli, ale zo zavretými očami. V noci sa človek stratí najrýchlejšie, pretože nemá ani bod A, ani orientačné body. Mne sa stalo niečo podobné, ale cez deň.
Za vydrou riečnou..
Nemám tendenciu v teréne zablúdiť alebo sa stratiť, ale raz sa mi to fakt stalo. V zime 2014 som chcel nafotiť vydru riečnu, bol to taký každoročný trip. Lokalita dobrá, veľa pobytových znakov a tak. Čakal som kedy nasneží, aby mi to uľahčilo pátranie a presnejšie miesto. Ten týždeň rúbalo naozaj kruto, snehové víchrice a to mi prišlo ako super na fotenie, pretože 0m viditeľnosť striedal pokoj, zdalo sa mi to fakt ideálne. Tak som sa vybral, sadol na bus, prišiel na lokalitu. Vydra je vodný živočích, takže som sa motal hlavne pri rieke a pomaly postupoval proti prúdu. Rieka tiekla dosť zig-zagovito, krútila sa a stáčala. Začalo snežiť a to som potreboval. Hovorím si takto stačí, viac netreba. Takáto pohoda, žiadny whiteblow, vydržala asi hoďku, aspoň mne sa to stále videlo ako pohoda, ale neuvedomil som si, že sneženie naberá na hustote a viditeľnosť sa znižuje.
Foťák som mal sústavne pokrytý snehom, nechcelo sa mi ho oprašovať, tak som sa rozhodol, že najlepšie bude niekde sa zašiť, veď ono sa to preženie. Nachádzal som sa na veľkej rovnej pláni, kde okrem rieky nič nebolo. Možno teda bolo, ale ja som to nevidel.. Čiže som urobil strih a vydal sa náhodne do priestoru hľadať porast, kde by som sa natlačil.. To sa mi aj podarilo a učupene som tam takto vydržal asi polhodinu. Keď to trošku povolilo, musel som sa hýbať, aby mi nebola zima a vydal som sa naspäť k rieke, no počasie ma ofajčilo a sneženie zase zhustlo. Vtedy ma napadlo vrátiť sa domov, lebo aj keby som tú vydru mal 5 metrov pred sebou, nevidel by som ju.
Keď rieka tečie proti prúdu
Nechcel som sa vracať po prúde, ale pokračovať proti prúdu – mal tam byť niekde mostík cez rieku a naspäť by som šiel po druhom brehu. Na niečo som pritom však zabudol. Ako tak idem proti prúdu, zrazu predo mnou vo víchrici sondujem kriaky, bola to taká asi 30 metrov dlhá línia krpatejšieho porastu, navyše v zákrute. Tak som to obišiel a keď som sa naviedol späť k rieke, stala sa taká divná vec. Rieka zrazu tiekla opačne. Skúste si to živo predstaviť: Idete proti prúdu rieky, pred vami je cca 30m dlhá prekážka, za ktorou rieka tečie opačne:) Nevidíte poriadne za ňu, ani do strán a navyše chumelica, viditeľnosť na 2 metre..
Snežilo fakt brutálne, ja som tam iba tak stál a pozeral, že čo sa to práve stalo.. Čo sa deje, kde som? Ako tiekla rieka predtým? Nechápal som v tých podmienkach či sa mi sníva, či sa niečo pokazilo, či čo. Spanikáril som a vtedy človek začne zmätkovať a ozaj som si prestal byť istý situáciou. Potreboval som to čo najskôr vyriešiť, ináč by som zmeškal posledný spoj a blížila sa tma. Z princípu som sa predral zase naspäť overiť si smer prúdu. Musel som sa uistiť niekoľkokrát, lebo v tej chumelici nebolo nič rozoznateľné. Nikde žiadne záchytné body, kde som, moje stopy zasypané a mrhanie energiou chodením sem a tam. Dal som si toto miesto ako záchytný bod, uistil sa tokom prúdu, otočka a zase davaj naspäť za pôvodným planom. Keď som sa vrátil, rieka tiekla opačne (aspoň ma to tak už neprekvapilo), pokračoval som a hľadal prechod na druhú stranu.
Hore dole
Pretočený smer prúdu som prestal riešiť a prešiel som asi dva kilometre hľadajúc prechod, no nikde nič, všade len bielo, totálne som stratil orientáciu kde som. Nemohol som sa orientovať ani podľa vlastných stôp, ktoré okamžite zavieval sneh a stále som bojoval s otázkou, či sa vraciam správne alebo idem novou cestou. Nevedel som ani rozoznať zem od horizontu, všetko splynulo v jedno. Jediné, čo ma navigovalo bol zvuk vody a vedel som, že sneženie raz prestane, ale na to nebol čas.
Nechcel som takto blúdiť donekonečna, dostal by som sa síce pokračovaním do civilizácie, ale trvalo by mi to tak 3 hodiny. Kedže most som nenašiel a vedel som, že tak ďaleko nebol, otočil som sa a vrátil sa na miesto, kde sa udiala tá divná vec s prúdom – nakoniec sa prechod objavil, zašitý v poraste a hneď som pochopil, čo to celé znamenalo. Bol to vlastne taký menší prírodný hack, lebo rieka sa za kríkmi stáčala a zároveň sa do nej vlieval potok. Ja som to však nemohol kvôli porastu a chumelici vidieť. Rameno potoka tieklo ako keby opačným smerom a na to som natrafil. Preto som nechápal, ako rieka može zmeniť smer:) Nakoniec som prešiel cez most a dostal sa domov, komplet premočený.
Čo tak na záver dodať. Bola to zaujímavá skúsenosť. Asi si treba okúsiť aj takéto combo (0 viditelnosť a neprehľadný terén) od prírody a na chvíľu zažiť pocit dezorientácie.
